pondelok, 8. júna 2015

#META

Nemám to rada. Nemám rada meta veci. Chápem, že občas sú nevyhnutné- napríklad keď máte za 3 dni prečítať celý (!!!) Zločin a trest, napísať naň čitateľský denník a ešte k tomu nakresliť obrázky, lebo vaša učka má rada v čitateľskom obrázky. Nik neprečíta Z&T za tri dni- má to milion strán, jeeees! Na to sú meta veci. (true story, btw) Inak na nič. Mali by ich zakázať!


image

Viem o čom hovorím. Ostatné dni som žila v krabici s nápisom METAŽIVOT Dali mi oblbováky. Oblbli ma. Realitu vtedy vnímate veľmi oklieštene. Vlastne vnímate len to, čo sa deje práve v tej chvíli. Neriešite dôsledky, ani to čo bolo ani to čo bude. Nesmejete sa. Nič vám nepríde vtipné. Nehovoríte smiešne veci. Oblbováky vám asi vyžrali  tú polku mozgu v ktorej sídli centrum smiechu. 
Interakcia z ľuďmi sa koná akoby pod vodou. V rade pri pokladni nevydržíte viac ako tridsať sekúnd. potom radšej položíte košík na zem pred seba a poberiete sa. Miesto dobrých filmov pozeráte zlé reality na TLC…to váš mozog zvláda. Spať idete…. keď vás zalomí: o druhej, o piatej a ultimátne o deviatej. O deviatej ste nechodili spať od ôsmej triedy na základnej. Tvár kamarátov si už nepamätáte. 
Celý článok nájdete na mojom novom blogu : http://friesnicecream.tumblr.com/post/121049420113/meta

pondelok, 1. júna 2015

#ROK


Dnes som bola v knižnici. V našej krajskej knižnici, ktorú robí krajskou asi len ten názov. Bola som tam pri policiach a regáloch s turistickými sprievodcami a bedekermi (to je nové slovo, čo som sa dnes naučila. Bedeker. Páči sa mi. A ešte sa mi páči veľa znelých spoluhlások pokope.) a tvárila som sa, že sa chystám na výlet po Európe. A Amerike. Blízkom východe a Afrike. A že si chcem spraviť hodnotný a kvalitný intinerér. A tak som si povyberala a požičala a myslím, že toto leto si už vo Zvolene nik iný cestovný itinerér robiť nebude, lebo nebude mať z čoho. 

image

Na námestí som si sadla pod nejaký strom, ktorý v návale generálnej rekonštrukcie mesta ešte nestihli vypíliť a keď som začala čítať o zlatej horúčke v Kalifornii (veta, čo sa chcem naučiť naspamäť: “ …v horách medzitým rástli nové osady ktoré ale okrem baníkov potrebovali aj kuchárov, hospodyne, dopravcov, remeselníkov a prostitútky. …“) uvedomila som si, že je to už rok. Vlastne takmer presne rok, odkedy sme tam boli. A uvedomila som si, že je vlastne strašne smiešne, koľko sa toho do jedného roka naprace. Horkého aj sladkého. Aj horkosladkého. Ako sa za jeden rok môže zmeniť váš pohľad. Na seba. Na svet. Na ľudí. Na budúcnosť. Ako sa za jediný rok, ba aj rýchlejšie môžu niektoré veci ultimátne dokašľať a iné vám vyrazia dych svojou spontánnosťou a blízkosťou. Ako za jediný rok môžete prejsť dlhšiu cestu ako predtým za päť. Jeden rok. 365 dní. 
Pred rokom:
  • som ešte nosila kvietky (už menej, ale boli tam… vďaka bohu, je to preč)
  • som bola #CaliforniaLadies a #frajerkaLongboardistu (a bola som schopná rozprávať sa len hashtagmi. trust me.)

celý článok nájdete na mojom novom blogu: #ROK http://friesnicecream.tumblr.com/post/120450058578/rok