piatok, 23. marca 2012

Mloky- Karel Čapek (divadlo Lab)


Drahí ctitelia a obdivovatelia umenia!
Hlásim sa vám opäť ako mediátor, sprostredkovateľ, úbohí pozorovateľ, ktorý skromne prednáša svoje postrehy a názory a s pokorou sa úfa vášho pochopenia.
Nuž, opäť som sa na chvíľu ponorila do hýrivého sveta divadelnej chásky, na krátky moment som splynula s umeleckou atmosférou pódiového undergroundu a teraz by som vám o tom ponúkla krátky report.
V prvom rade by som chcela podotknúť, že som veľmi rada, že som opäť nabrala vyrazený dych. Verte mi, také predstavenie ako Mloky, v takom spracovaní, v akom som ho videla ja si jednoducho takú reakciu v človeku neodpustí. Vyrazený dych a nič iné. Od začiatku do konca. A ešte aj potom.
Aby som však začala pekne od začiatku- Tentokrát som si do svojej tašky (okrem zvyčajnej výbavy pozostávajúcej z minimálne dvoch kníh... pre prípad núdze) pribalila aj zápisník a stabilo ceruzku (nie len tak hocijakú, ale ceruzku na špeciálne príležitosti) v úprimnej nádeji, že si budem písať počas predstavenia poznámky, ktoré neskôr, ako poctivý analytik, syntetik a „akože recenzent“  aj využijem a spracujem. Ako sa však ukázalo, môj plán zlyhal už pri prvom probléme, ktorým bola tma v divadle (tak toto som nedomyslela...). A tak sa písanie poznámok nekonalo, ale zúfalá som kvôli tomu rozhodne nebola. Hlavne preto, že som mohla celú svoju bytosť, celé svoje vnímanie sústrediť na okolie, na predstavenie, hercov (aj tak trochu nehercov), sálu, auditórium... Jednoducho povedané, mohla som si to užiť! Takže aj keď bez poznámok ale s veľkým elánom...
Ako vždy, VŠMÚ verzia tejto Čapkovej práce bola poňatá trochu inak, ako ju poznáme, ale vnímavý pozorovateľ s citom pre čudnosť a tak povediac „wierd things“ to ,myslím, bez problémov mohol brať ako plus. Vrátane mňa.
Hneď od začiatku, keď hlavnej postave-novinárovi čľupla topánka omylom do kade s vodou, som si tú hru zamilovala. Netáram, myslím to úprimne. Spontánnosť s akou herci vykorčuľovali (alebo lepšie povedané: využili) nečakané veci, ktoré do každej hry skôr či neskôr prídu, bola obdivuhodná. Čo však na mňa spravilo dojem, bola Umneyovská atmosféra. Inak to povedať neviem. Skrátka dojem Amerického novinárskeho žargónu, „zafajčených miestností“, pohárov plných whiskey... to ma skutočne dostalo. A ešte tie steperské kombinácie.
Azda netreba ani zdôrazňovať, že od profesionality nemalo toto predstavenie vôbec ďaleko. A niekedy som mala pocit, že hranicu profesionality dávno prekročilo (najmä čo sa týkalo Kapitána, jeho absolútne dokonavého prízvuku: „Hi, boyz“, bábok a tak ďalej a tak ďalej.
Áno, boli tam aj krušné chvíle, kedy som si takmer musela zahryznúť do jazyka, aby som nevykríkla: „Hej! Odveďte niekto ho z pódia!“ Bolo to najmä preto, že občas sa na scéne zjavili postavy, ktoré akosi nedobiehali talent ostatných hercov. Jednoducho ste v jednej chvíli videli obrovskú priepasť medzi fakt talentovanými a tými, ktorí sa vezú. Samozrejme, mojou úlohou nie je súdiť ani nič také, a koniec koncov, ďaka takýmto „menej herecky zdatným“ sme si mi, jednoduchý pozorovatelia mohli s plnosťou uvedomiť na aký klenot sa to vlastne dívame. Občas totiž musíte vidieť niečo trochu nedokonalé, aby ste dokázali oceniť dokonalosť.
Snáď je to zrozumiteľné.
Nuž, toľko z mojej strany k tomuto predstaveniu, ktoré je hodné veľkých pódií, veľkých obecenstiev, veľkých gratulácií a určite si nezaslúži ostať zašité kdesi v Labe!
Tak... vyzývam všetkých bratislavskej umeleckej spoločnosti blízkych, aby si šli toto predstavenie pozrieť, zhodnotili sami a rovnako ako ja, niekoľko minút rozmýšľali nad tým, ako je možné, že na svete existujú také talenty.

štvrtok, 8. marca 2012

Už je to takmer tu... a je mi zle

Milí priatelia, stúpenci, priaznivci!
Prišiel ten čas... úprimne povedané, neviem či sa naň teším, alebo o ňom nechcem ani počuť. Fakt neviem, ale pravda je taká, že už v utorok (13.marca 2012) slovenský knižný trh vypľuje do pléna môj debut: Súboj lásky.
... Cítim sa tak trochu ako nahá, vážne, pretože tú knihu som nikdy, nikdy, nikdy nepísala zo zámerom vydania, ale skôr.... sebareflexie a tak... aj keď v trochu detinsko-sentimentálno-brak-odveci polohe. Chápete, takže keď niečo také, v čom je kopa mojich pocitov ide na svetlo Božie, odrazu mi je zle... adrenalín, vravím si, ale obávam sa, že je to fakt len žalúdok, ktorý nezvláda tento nápor.
Ale nič to.
Myslím, že ako životná skúsenosť (so všetkým čo tomu predchádzalo, čo to sprevádzalo a komplikovalo....) je to skvelé. Aspoň dúfam.
Ako ste si isto všimli, medzi stránkami je už aj zaradená tá oficiálna pre túto knihu. Nie je to nijaký grafický klenot, alebo čo, ale verím, že sa na nej budete cítiť dobre...
A ak máte chuť a ... presvedčenie, kľudne knihu propagujte na blogoch. Bola by som rada.
Tak sa majte decká a... držte palce.
XOXO
DomiLondon

nedeľa, 4. marca 2012

Ty proti mne by Jenny Downham


CoverDeal: Not My Cup of Tea
Deal:   A čo pravda? 
BestFriend4Ever: Bod #1, Bod #2, Bod #3
Plus: ...nové spracovanie Rómea a Júlie?, Londýn. Milujem Londýn.
RelationshipStatus:podnety, odpovede a otázky...

CoverDeal: Not My Cup of Tea
Počas celého času, čo som knihu čítala som ju mala obalenú v bielom novinárskom papieri. Viem ako to znie, ale.... bolo to skôr preto, že tá kniha je sestrina a zakázala mi ju akýmkoľvek spôsobom poškodiť, takže toto bol určitý druh prevencie. Ale keď sa teraz nad tým zamýšľam, nie som si istá, či by som podobný počin neurobila, aj keby sa mi Baška (sestra) nevyhrážala smrťou za poškriabané rohy. Vážne... asi ste si to už mohli všimnúť, ale nie som práve veľký nadšenec postáv na obálkach. Okej, ten čiernobiely filter, silueta BigBenu a hladkavo- vyrazený názov a autor to robia trochu viac stráviteľným ale aj tak...., ale nemôžem povedať, že tá obálka je fakt strašne strašná, nie je mi z nej zle, nespôsobuje mi srdcové kolapsy, ani sa mi pri nej nechce plakať. Dokonca by som povedala, že patrí k tým lepším počinom cover-produkcie, ale stále.... nie je to moja cup- of- tea, chápete. Na druhej strane, ale musím priznať, že len máloktorá obálka sa tak hodí k obsahu- a tým nemyslím len tú latentnú love- story. Skôr som mala na mysli štýl písania: drsný a zároveň zvláštne šedivý... ako tá obálka. Drží si vašu pozornosť a vedie ju celým príbehom... presne ako obálka... Takže z tohto uhla pohľadu si táto obálka naozaj vynikajúco robí svoju prácu.


Deal:   A čo pravda? 
Jedno obvinenie zo znásilnenia a niekoľko životov, ktoré bez ohľadu na to, čo sa stane už nikdy nebudú ako predtým. Tak by sa dal jednovetne zhrnúť obsah knihy.
Tom, chlapec z bohatej rodiny je obvinený zo znásilnenia. Karyn, pätnásťročná dcéra alkoholičky, ktorá býva v najzapadnutejšej časti Londýna, toto obvinenie podala. Kde je pravda? Kto klame a kto len nechce povedať celú pravdu?
Tom sa spolieha na svedectvo svojej sestry Ellie, ktorá by spravila čokoľvek, aby svojmu bratovi zachránila takpovediac holý zadok, ale ani Karyn nie je bez ochrancu. Jej starší brat Mikey jej sľúbil pomstu a mieni sľub dodržať. Je to predsa jeho sestra a neveriť jej slovám neprichádza do úvahy.
 Zahajuje akciu: „Získanie informácií o tom perverzákovi, Tomovi“ a prichádza na jeho po-kaučnú party, kde sa všetci Tomovi príbuzní a priatelia združili, aby oslávili jeho podmienečné prepustenie. Lenže veci sa trochu zvrtnú a on sa zoznámi s Ellie. Nahovára si síce, že je to najlepší spôsob, ako sa dostať Tomovi pod kožu, ale je celkom jasné, že to tak  nie je.
Čo sa asi môže stať, ak sa spojí člen tímu obvinených s členom tímu napadnutej? A čo je horšie... čo by sa mohlo stať, ak by sa do seba zaľúbili...
A čo pravda? Je rodina silnejšia ako pravda? Sú peniaze viac ako pravda? ....

BestFriend4Ever: Bod #1, Bod #2, Bod #3
Rozhodne by som tému najlepšieho kamarátstva vo vzťahu k tejto knihe nerozoberala. Vážne. Dlho som rozmýšľala nad tým, s kým z knihy by som chcela kamarátiť, ale nič. Nik mi nenapadol. Teda, nie že by za to nestáli, nie že by to poli plytké, veľmi priamočiaro vykreslené postavy... to nie. Práve naopak, ich nátury a vnútorné životy sú tak prepracované, že mi občas padala sánka, ale ... aj tak nie. Prečo?
Bod #1
Neznášam, keď niekto nadáva. Úprimne, mám pocit, že je to najúbohejšia forma sebavyjadrenia akú poznám (aj nepoznám). A v tejto knihe... aspoň teda do prvej polovice... padali tie nadávky naozaj často. Bez ohľadu na to, či bolo v blízkosti dieťa, rodič, zamestnávateľ, autorita... Bolo to jedno. A to ma fakt znechucovalo.  Nechcela by som mať kamaráta, za ktorého slovník by som sa musela hanbiť.
Bod #2
Vzťahy!!! Vzťahy medzi postavami boli fakt divné. A keď píšem fakt divné, myslím tým FAKT, FAKT, FAKT divné. Predsa, buď s niekým chodím a viem na čom som, alebo s ním nechodím. Myslím, že by som nezvládla niečo také, čo predviedol Mikey Sienne. Fajn, bol to „len“ fyzický vzťah, ale aj tak. Čo za hulváta sa tak zachová k dievčaťu?!!! A potom z neho  spravia hrdinu! Nie, tak toto naozaj nie je na medailu za najlepšie kamarátstvo, frajerstvo, ani priateľstvo. Mikey by si mal vyriešiť svoju vzťahovú krízu inak na to čoskoro doplatí aj Ellie.
Bod #3
Zrejme by ma do svojho kruhu priateľov aj tak nechceli. Asi by som podľa nich nespĺňala kritéria cool človeka: nepijem, nefajčím a už vôbec nehúlim... a ani to ostatné čo v knihe robil takmer každý. Takže.... kamarátstvo by zrejme nebolo možné ani z druhej strany. A navyše, teraz majú asi všetci plné hlavy starostí so súdom a tak... a nie ešte myslieť nad tým s kým sa budú kamošiť a s kým nie.
 
Plus:...nové spracovanie Rómea a Júlie?
Nemôžem si pomôcť, ale... však nie som jediná, ktorá má pocit, že toto je nové spracovanie Rómea a Júlie? Okej, je to trochu obrátené a tak... možno nejaké veci navyše pre navodenie väčšej dynamiky a tak, ale tá pointa tam ostala. Ťažko skúšaná láska medzi mladými z rôznych spoločenských vrstiev, niekoľko rozflákaných ksichtov (fajn, Merkuccio to schytal trochu viac, ako Tom, ale aj tak), neprekonateľný problém ktorý robí z rodín nepriateľov... Niečo na tom bude.

Plus: Londýn. Milujem Londýn.
Londýn. Milujem Londýn. Nikdy som tam nebola a napriek tomu ho milujem. A som Jenny vďačná za to že príbeh sa odohráva práve v tomto meste. A hoci som vďaka tejto knihe nemala možnosť navštíviť Piccadelli Circus, Buckinghamský palác, Speakers Corner ani iné krásy tohto veľkomesta, celkom dobre som si vystačila aj s pobrežím, tými zavšivavenými štvrťami a tak.... ktorých bolo v knihe niekedy viac než dosť. Je to predsa Londýn.  


RelationshipStatus: podnety, odpovede a otázky...
Nie som si istá, či je to druh knihy, ktorú by som si v úchvate a s nadšením prečítala znova. To asi nie. Patrí to skôr do tej kategórie ľahko stráviteľných príbehov s hlbšou pointou, ktorá sa usadí niekde v mozgu a pár dní sa tam mrví ako červík, ale nakoniec predsa len upadne do zabudnutia. Presne taký druh knihy to je. Fajn, niekoľkokrát som v bruchu pocítila zvláštne chcenie a v hlave mi vírilo niekoľko priam filozofických otázok, ale so Salingerom, Remaqueom alebo tak by som tú knihu rozhodne neporovnávala.... a kto to odo mňa vlastne žiada?! :D 
 To ako sa Jenny popasovala s celou to témou znásilnenia, ako prevzala hulvástky teenagerský slovník a vykreslila bezútešné zázemie v ktorom Karyn a Mikey žili bolo priam úžasné, fakt. Raz by som to i ja tak chcela dokázať, hoci od podobných spisovateľských schopností mám poriadne ďaleko. To som na knihe naozaj obdivovala, ale... niečo mi tam stále nehrá. Neviem čo to je. Akoby som si k nej nevedela nájsť cestu tak, ako som to dokázala napríklad s Naprieč vesmírom, Vykúpenou láskou, alebo tak. Je pravda, že toto je celkom iný druh knihy a rozhodne by som to neodsudzovala, pretože mi dala niekoľko podnetov na zamyslenie, niekoľko odpovedí,  a aj niekoľko otázok. A o tom predsa knihy majú byť, no nie?