utorok, 23. augusta 2011

Teaser Tuesday

Utorok!
Teaser Tuesday, ktoré už hodnú chvíľu funguje v blog-sfére a ktoré ešte stále organizuje tu hľa shouldbereading!

Úlohou je zhrabnúť knihu a hodiť z na blog dve vety (nie SPOILERY).

Ja teraz čítam Kým si, keď sa nik nepozerá od Billa Hybelsa, ktorú som dostala na recenziu od vydavateľstva Kumran.

A tu sú sentences::

"Nastúpil som do lietadla a prešiel som až k pridelenému miestu, keď som si všimol, že na mojom sedadle už ktosi sedí. Opäť som si skontroloval lístok a pozrel hore."


No a to je vše.
Majte sa pekne.
XOXO
DomiLondon

streda, 10. augusta 2011

90 minút v nebi by Don Piper


Veľké očakávania, ktoré sa naplnili sotva z desiatich percent.

 Tak by som asi zosumarizoval knihu amerického pastora Dana Pipera 90 minút v nebi.
                Aby som bola úprimná, knihu som dočítala už asi pred týždňom, ale do dnešného dňa som rozmýšľala nad pocitmi, ktoré vo mne kniha zanechala a najmä nad tým ako ich dám na papier, bez toho, aby som bola súdená buď zo strany vydavateľa, spisovateľa, alebo čitateľov.
                Aby sme si ujasnili, o čom kniha vlastne je, treba na úvod povedať pár viet. 90 minút v nebi. To je názov knihy, ktorý u nornmálne zmýšľajúceho jedinca navodzuje pocit, že kniha bude o nebi. Teda o tých deväťdesiatich minútach. Lenže pri tejto konkrétnej knihe tomu tak nie je. Pravdu povediac, prvé sklamanie prišlo už na začiatku knihy, keď som zistila aké množstvo kapitol kniha má a že len jedna sa venuje pobytu Dana v nebi. Zvyšok sa zaoberal rozsiahlymi a neskutočne nudnými vetami a opismi toho, ako Dan urobil po nehode v nemocnici prvé kroky, koľko hadičiek mal napichaných v tele a ako neznášal návštevy. Čítanie záživné asi ako telefónny zoznam.
                Dan bol teda aktérom dopravnej nehody pri ktorej bol na mieste mŕtvy. Doktori ho prehlásili za nebohého len čo k nemu prišli a viac sa mu nevenovali. Radšej išli zachraňovať zvyšok zranených.
                Kým hasiči a záchranári rozstrihávali hydraulickými kliešťami pokrčené plechy áut, aby sa dostali k zraneným, Dan sa dostal do neba. 90 minút, ktoré boli údajne najšťastnejšími v jeho živote. A potom sa prebral.
                Fajn, povie si  bežný človek. Kníh a príbehov o posmrtnom živote a o tom, ako to v nebi asi vyzerá je neúrekom, tak čím je táto výnimočná? Moja odpoveď: Ničím. Dopredu sa ospravedlňujem Donovi a dúfam, že ho moja recenzia neurazí, ale hoci som veriaca a tak, ísť do takého neba aké opísal vo svojej knihe by som ísť nechcela. Hovorí sa mi to ťažko, pretože kniha tvrdí, že je to skutočný príbeh a niečie zážitky je predsa neradno spochybňovať..., ale ja verím, že nebo bude miesto na ktorom budeme všetci šťastný a ja by som na mieste, ktoré je zaliata takým jasným zlatým svetlo, až vás z toho začne bolieť hlava by som rozhodne byť nechcela.
                Ďalší bod mínus je za štýl a estetiku. Čítala som učebnicu alebo beletriu? Moralizujúce hlášky boli v každej druhej vete. Na miesto nich sa mohol Don venovať viac svojmu zážitku v nebi. Od polovice ho spomenie len kde tu a aj to len v súvislosti s tým, že o tom nikomu nebude hovoriť.
                Podobných odrôd kníh je na knižnom trhu ako húb po daždi a aj v takej ťažkej téme, kde heslo: skutočný príbeh, môže naozaj neskutočne zavážiť je potrebné vyberať s rozumom. Nehľadieť slepo na to, že keď to napísal americký pastor, ktorého si predstavujeme ako otca to Seventh heaven, je to akútne pravda a nič len pravda. Rovnako ako každý iný zážitok aj zážitok z neba je podčiarknutý dávkou subjektívnosti. To čo sa teda zdá Donovi ako neuveriteľne úžasné sa mne môže zdať ako nudné a nezáživné (berieme subjektívne činitele, nie objektívne, tie sa takto brať nedajú) a nie je to zlé. ... teda možno pre Dona trochu áno, lebo tým pádom jeho knihu neodporučím.
                A to je teda všetko. Ešte raz hovorím, ak vyberáte knihu z podobného súdka, vyberajte obozretne! Nie je predsa kniha ako kniha a nie je príbeh ako príbeh.
                Na záver môžem ešte raz povedať , že tá kniha pre mňa znamenala očakávania, ktoré sa ale  naplnili len z veľmi, veľmi, veľmi malej časti. Škoda. Ale nie všetko sa dá chváliť.
                Aj napriek tomu ďakujem vydavateľstvu Kumran za to, že mi knihu poskytlo a ak by ste si ju chceli aj napriek mojej nie celkom pozitívne ladenej recenzii zakúpiť, skúste to tu.
                Majte sa pekne.
                DomiLondon
                XOXO 

utorok, 9. augusta 2011

Teaser Tuesday

Je tu utorok! Je tu Teaser Tuesday!
Že čo to znamená? Ale no tak!
Je to meme usporiadané shouldbereading, ktorého pointou je každý utorok uverejniť na blogu dve vety t knihy, ktorú práve čítate. Nijaké spoylery ani nič podobné.

Nuž a keďže  mojou permanentne rozčítranou knihou (Nie preto, že by mi to trvalo dlho, prečítať to, ale preto že je to ako studnica múdrosti. Musíte čerpať stále a stále a stále... Teda aspoň ja.) sú Kroniky Narnie a špecialne toto super duper anglické vydanie, rozhodla som sa dať tento tejden svoje vety odtiaľ.

Takže, tu to máme:

"Can´t you get to sleep either?" said Susan.
"No," said Lucy.
(The Lion, The Witch & The Wardrobe. The Triumph of the Witch.)


So, that´s all.
See ya.
DomiLondon
XOXO

streda, 3. augusta 2011

Prichádza niečo nové a Ďakujem

Vitaj, ty. kto čítaš tento článok.
Vitaj, ty, kto navštevuješ tento blog.
Vitaj!!!
V prvom rade sa chcem poďakovať Abyss a Luce, že sa stali mojimi sledovateľkami. Juchú dievky, patríte do prvej trojky. Keby som mohla, objímem vás. Ďakujem vám. Ani si neviete predstaviť ako ma potešila skutočnosť, že som sa konečne zaradila do kategórie takzvaných mám-aspoň-jedného-sledovateľa blogov. Ste super, baby!

No a teraz, po ďakovačkách prichádza nová správa. Veru tak. Ale, tých, ktorí čakajú, že poviem, že viem o nejakom super tajnom dátume, kedy sa chystajú hodiť na knižný trh nejakú šťavnatú novinku asi sklamem. Nejde o komerčnú stránku kníh a čítania. Aj keď o čítanie trochu pôjde (pre tých, ktorí budú mať chuť).

Ako viete, knihy sú moja vášeň. No nielen ich čítanie a komentovanie, ale aj... písanie. Veru. Fajn, fajn. Vôbec nehovorím, že to za niečo stojí a už vôbec nie, že je to dobré, ale som zástanca toho, že človek by mal robiť to, čo ho baví (nemám na mysli niekoho, koho baví vykrádať samoobsluhy a šikanovať škôlkárov). No a mňa baví písať.

A preto som sa rozhodla, že nejaké svoje texty možno hodím aj na blog (a budem úprimná, v prípade že mi spadne comp budem vďačná, že mám zálohu na blogu... takže sa dá povedať, že to robím i z čisto zištného dôvodu...)

Vytvorím teda novú sekciu s názvom...hmh (to ako rozmýšľam)... napr. : Chill out and read, kde budú postupne po kapitolách hodené nejaké veci. Ak sa vám to bude páčiť supiš a keď nie, ozvite sa, nechajte koment, aby som sa mohla zlepšovať.

Tak sa majte a verím že si nájdete čas aj na pár mojich viet.
See ya.
DomiLondon

utorok, 2. augusta 2011

What U Should or Should NOT Know About Me



Rodičia sa snažili zo mňa vychovať dobrého človeka. Neviem, či sa im to podarilo, ale nechcela by som ich sklamať. Keď som bola malá, prihlásili ma do Hudobno- tanečného štúdia, kde so strávila 11 rokov. Áno, pridlhý čas na malé decko, to je fakt. Tréningy bývali stále. Doslova. Každý deň plus soboty, nedele. Daň za to, že som vďaka súboru mohla ísť neskôr do Dánska, Švédska, Poľska a tak....
Ale to nebolo všetko... prihlásili ma aj do Základnej umeleckej školy. Na akordeón. Učiteľka bola skvelá, ale mučila ma. A ja ju tiež. Bola to obojstranne nevýhodná dohoda, ktorá trvala 10 rokov a vyžiadala si niekoľko sĺz, prasiat v žiackej knižke (doslova.Učiteľka mi tam fakt kreslila prasatá) a hodiny a hodiny a hodiny hrania. Ale občas to bolo fajn. Tých chvíľ bolo síce málo, ale mať skills v hre na nejaký nástroj nie je nikdy na zahodenie.
Po základnej škole som nastúpila na Katolícky gympel Š. Moysela. úprimne- najlepšie roky môjho doterajšieho života. Tá škola je ako... neviem.... rodina. Po vyučovaní sa s profákmi pozerajú filmy a hrajú divadlá. Cez voľnú hodinu idete k pádremu (duchovný správca školy) do bytu, ktorý je vedľa vašej triedy na čaj a na pokec. Steny sú pomaľované panorámou vymysleného mesta a ... všetko tam dýcha slobodou. Každý pozná každého a viete, že ľuďom na vás záleží...WAW...
A potom výška. Bratislava... Tristo kilometrov od domova. Prvé mesiace moli strašne strašné, ale nakoniec sa to utriaslo. 
Môj život sa skladá z etáp. Jednou z nich bola etapa maľovania... neviem či mi to išlo dobre, ale dostala som ponuku kresliť pre prvý slovenský komixový magazín... a potom tá etapa prešla. Neviem ako sa to stalo. Zmyzla rovnako rýchlo ako prišla a vystriedala ju iná. Písanie. Ale to ma sprevádzalo celý život. Sedem hrubých podrobných denníkov pod posteľou, niekoľko hotových rukopisov vo foldry My Creatures v compe o tom svedčia.  
Nejde o nijaký biznis, ani neviem či chcem ešte niečo vydať... ale viem, že písanie ma napĺňa bez ohľadu na to, či to niekto číta alebo nie.



Teaser Tuesday

Je utorok!
Jupí jou. A čo to znamená? Pre nás, meme Teaser Tuesday zúčastnených, povinnosť (celkom milú), uverejniť na svojom blogu dve teaser vety z knihy, ktorú práve čítame.

Takže, beriem do ruky rozčítanú knihu (90 minút v nebi od Dona Pippera), otváram na celkom náhodnej strane a ...

... tu to máme. Dve vety pre Teaser Tuesday ako vyšité.

Dovtedy som sa už naučil sedieť na vozíku- keď ma niekto zdvihol z postele a posadil naň-, ale ešte som nevedel vstať. Šiesti priatelia z kostola prišli k nám domov a vybrali sedadlá z jednej dodávky patriacej cirkvi.


Keby sa vám kniha 90 minút v nebi vďaka týmto dvom vetám zo strany 101 zapáčia, kľudne checknite toto a objednajte si ju. Alebo vydržte kým napíšem recenziu a rozhodnite sa aj na základe nej.

Dikes za prečítanie tohto príspevku a neváhajte nechať komentáre.
DomiLondon